Základy příkazové řádky

Pojem příkazová řádka, nebo anglicky command line, je slyšet často. Bohužel je často její užitečnost nedoceňovaná a váže se k ní několik mýtů. K nejčastějším z nich patří například, že je:

• jen pro pokročilé uživatele
• zastaralá a překonaná
• příliš složitá
• a další…

Jak již název naznačuje, jedná se o řádek určený k zadávání příkazů. To je všechno, o nic víc nejde. Tedy, velice zjednodušeně. Když se dostaneme dál, tak zjistíme, že příkazová řádka je hodně rozdílná věc podle toho, v jakém operačním systému pracujeme. Někdy se může různě chovat a nebo jinak vypadat. My se budeme věnovat příkazové řádce tak, jak se chová a vypadá v aplikaci Terminál na Linuxu. Už je vám to povědomé? Jestli ne, tak si klidně terminál pusťte (klávesou s logem se dostaneme do Aktivit a tady už stačí začít psát slovo „Terminál“. Ještě ani nebudete mít napsané ter a už bude vidět jeho ikona. Nejpozději u term už bude i označená a bude stačit zmáčknout Enter).

I když programy v počítači někdy fungují samy od sebe, velice často s vámi (uživatelem) komunikují. Ať už je to zobrazení obrázku, dialogového okna a nebo nějakého textu, reakce na kliknutí nebo posun myši či zmáčknutí klávesy na klávesnici. Používá se pro to pojem rozhraní (anglicky interface). Rozhraní mohou být různá, a tak často uslyšíme toto slovo ve spojení s nějakým upřesňujícím pojmem.

Nejčastějšími pojmy (anglické pojmy se zkratkami v závorkách) jsou:

• Aplikační programové rozhraní (API - Application Programming Interface): Rozhraní pro komunikaci programů mezi sebou.
• Uživatelské rozhraní (UI - User Interface): Rozhraní mezi uživatelem (nejčastěji člověkem) a počítačem. To může být dále děleno na následující:
  • Grafické UI (GUI - Graphical UI): Uživatelské rozhraní využívající grafické znázornění jako okna, dialogy, tlačítka apod.
  • Textové UI (TUI - Text UI): Uživatelské rozhraní skládající se z textových prvků; také může mít dialogy, tlačítka atd.
• Rozhraní příkazové řádky (CLI - Command-Line Interface): Rozhraní pro komunikaci s příkazovou řádkou (někdy také pro komunikaci pomocí příkazové řádky). To bude téma dnešního „školení“.

Příkazová řádka je tedy něco, kam můžeme psát příkazy a kde spouštět programy. Prostředí, ve kterém pracujeme, je CLI. Pokud má nějaký projekt CLI nástroj, znamená to, že půjde ovládat v příkazové řádce.

To, že se některý program ovládá z příkazové řádky, neznamená, že je hned složitější, špatný nebo toho méně umí. Většinou je to právě naopak. Zkrátka je to jen jiné rozhraní, jak komunikovat s programem.

Hlavní výhody příkazové řádky jsou (tedy hlavně oproti GUI):

• Přehlednost: Všechno je rozděleno pravoúhle, do stejně velkých sloupků a řádků, a text je všude stejně vysoký.
• Jednoduchost: Je to jen text a jen klávesnice.
• Rychlost: Jde spíše o rozdíl mezi TUI a GUI, ale existuje několik porovnání toho, jak jsou lidé schopni psát (popřípadě ovládat klávesami) a klikat nebo ovládat myší.
• Všestrannost: Příkazová řádka se bude ovládat téměř stejně, ať už budete na vlastním počítači, nebo se připojíte někam vzdáleně. Ať už to bude server, notebook, nebo dokonce tablet. Ať už je to vámi vybraná distribuce Linuxu, nebo nějaká úplně jiná. Dokonce to nemusí být ani Linux, ale jakýkoliv UN*X systém.

Příkazová řádka, kterou používáte, je také jen program který v běží v Terminálu. Pokud máte puštěnou Fedoru a nic jste neměnili, tak příkazová řádka, kterou máte puštěnou, je program bash. Existuje spousta dalších, ale až na výjimky jsou základy práce s nimi téměř stejné. Tomuto typu programu se říká shell. Jak nejlépe se o tom přesvědčit? Zkusíme ho pustit. Napište do příkazové řádky bash a zmáčkněte Enter. Mělo by to vypadat asi takto:

ukázka

Pro zopakování pojmů:

• Terminál: program s GUI.
• Shell (v našem případě konkrétně bash): textový program, který pomocí CLI poskytuje uživateli příkazovou řádku.

To, co uvidíte, když spustíte nový terminál, může vypadat třeba nějak takto (toto je příklad z live DVD Fedory 28, nelekněte se pokud váš vypadá jinak):

[liveuser@localhost-live ~]$ █

Tomuto se říká prompt (z angličtiny pobídka) a vyzývá nás k tomu, abychom napsali nějaký příkaz, který se píše na ten řádek. Od toho je to „příkazový řádek“, to je celé. Jednotlivé jeho části se můžou (a budou) časem měnit. To, co můžeme vyčíst z tohoto příkladu, je:

• liveuser: Název aktuálního uživatele.
• localhost-live: Název aktuálního systému (hostitele, anglicky hostname).
• ~: Aktuální cesta, ve které se nacházíme (tilda znamená domovský adresář aktuálního uživatele).
• $: Uživatel není přepnutý na administrátora.

Jedním z prvních příkazů, které vyzkoušíme, bude příkaz echo. Po napsání příkazu ho potvrdíme stisknutím tlačítka Enter. Kurzor odskočil o dva řádky a vypsal se nám znovu prompt. To, že nás znovu pobízí k dalšímu příkazu, je známka toho, že náš předchozí příkaz skončil. Proč se ale vypsal jen prázdný řádek? Zkusíme tedy napsat třeba:

echo Ahoj

Po zmáčknutí klávesy Enter se nám vypsalo Ahoj:

[liveuser@localhost-live ~]$ echo Ahoj
Ahoj
[liveuser@localhost-live ~]$ █

Příkaz echo tedy vypisuje to, co za něj napíšeme a pak skočí na další řádek. V tomto případě je „Ahoj“ za příkazem stále jeho součástí, říká se jí argument. „Ahoj“ na samostatném řádku je výstup toho příkazu.

Jedním z častých zmatků u začátečníků může být, když výstup příkazu neskočí na další řádek. To si můžeme vyzkoušet. Takto by to mohlo vypadat před a po:

[liveuser@localhost-live ~]$ echo -n Ahoj
Ahoj[liveuser@localhost-live ~]$ █

Rozdíl tohoto příkazu oproti předchozímu je přidání ``-n`` mezi název příkazu a jeho původní argument. Tomuto se říká přepínač. V podstatě je to jen další argument, ale začíná na pomlčku, resp. mínus, mění chování příkazu a některé programy vyžadují, aby v seznamu argumentů byly přepínače na začátku, protože pak se může změnit chování příkazu.

Zkusíme si, co by to udělalo, ale nebudeme celý příkaz psát znovu. Napřed naprázdno zmáčkneme Enter, ať dostaneme čistý řádek. Potom zmáčkneme šipku nahoru, a tím se nám budou zobrazovat předešlé příkazy. Zmáčkneme ji tolikrát, abychom se dostali zpět na příkaz echo Ahoj. Opačným směrem lze posouvat šipkou dolů. Kurzor by měl být na konci příkazu, ale pokud ne, tak se řádka dá editovat podobně jako v textovém editoru, tedy posouvat se šipkami doleva a doprava nebo pomocí kláves Home a End

[liveuser@localhost-live ~]$ echo Ahoj -n
Ahoj -n
[liveuser@localhost-live ~]$ █

Systém súborov v Linuxe je organizovaný v jednej stromovej štruktúre.

Koreň tohoto systému (file system root) sa označuje ‘/’ a každá absolútna cesta preto začína týmto symbolom.

Prvá úroveň systému súborov je bežne rozdelená na nasledujúce adresáre:

• /boot - obsahuje súbory potrebné k spusteniu boot-procesu
• /dev - obsahuje špeciálne súbory zariadení, ktoré sa používajú pre prístup k hardwarovým zariadeniam
• /etc - obsahuje konfiguračné súbory
• /home - domovské adresáre bežných užívateľov
• /proc - prístup k informáciám a nastaviteľným parametrom jednotlivých procesov aj celého systému (na úrovni kernelu)
• /media - pripojené odpojitelné médiá (napr. USB alebo CD-ROM a pod.)
• /mnt - dočasne pripojené ďalšie suborové systémy
• /opt - súbory volitelných softwarových balíčkov
• /root - domovský adresár superužívateľa ‘root’
• /run - data používané bežiacimi procesami od posledného bootu (napr. ID otvorených súborov, zamknuté súbory, a ďalšie)
• /sys - informacie o zariadeniach a prístup k nastavitelným systémovým parametrom (na úrovni kernelu)
• /tmp - všeobecne prístupný priestor pre dočasné data, resp. “čokoľvek”
• /usr - nainštalovaný software, zdielané knihovne, zdrojové súbory a pod.
  • /usr/bin - spustitelné binárne súbory (programy)
  • /usr/sbin - spustitelné binárne systémové súbory (programy)
  • /usr/lib - knižnice
  • /usr/local - lokálne nastavenia softwaru
• /var - variabilné, často sa meniace dáta, ktoré majú byť zachované po reboote

Pozn.: Toto rozdelenie nie je striktné, avšak vačšina bežných aplikácií ho dodržuje. (vínimka: /proc, /sys, /boot)

• pwd - print working directory
  • Zobrazí absolútnu cestu k aktuálnemu adresáru

$ pwd
/home/user1/

• ls - list
  • Vypíše obsah aktuálneho adresára
  • Užitočné prepínače:
    • ‘-a’ - vypíše všetky súbory, vrátane skrytých¹⁾
    • ‘-l’ - vypíše detailnejšie informácie (dá sa použiť skratka ‘ll’)

$ ls
Documents  Downloads  Games  Music  Pictures  Private  Public  Templates  Videos

• cd - change directory
  • Zmení aktuálny adresár na zadaný (“presunie sa” do zadaného adresáru)
  • Dá sa používať zadaním absolútnej aj relatívnej cesty.
  • Bez argumentov zmení adresár na domovský.
  • Existuje niekoľko symbolových skratiek, pomocou ktorých sa dá cieľová cesta konštruovať:
    • ‘.’ - skratka pre aktuálny adresár
    • ‘..’ - skratka pre rodičovský adresár
    • ‘~’ - skratka pre domovský adresár užívateľa, ktorý príkaz používa ²⁾
  • Špeciálna symbol ‘-’ sa dá použiť namiesto cieľovej cesty (a bez pridaných ďalších prepínačov) pre zmenu na predošlý aktívny adresár (viz. príklad)

$ pwd 
/home/user1/Documents

$ cd ../Pictures
$ pwd 
/home/user1/Pictures

$ cd -
$ pwd
/home/user1/Documents

• tree
  • Vypíše (stromovo) štruktúru súborového systému od zadaného adresáru

$ tree ~
(Zobrazí stromovú struktúru domovského adresára -> Vyskúšajte sami.)

• find
  • Umožňuje vyhľadávať súbory, prípadne obsah súborov ³⁾
  • Poskytuje veľa rôznych parametrov pre upresnenie vyhladávania.
  • Viac informácií: “man find”

$ find /etc -name httpd
/etc/httpd
/etc/logrotate.d/httpd
/etc/sysconfig/httpd

• mkdir - make directory
  • Vytvorí zadaný adresár (rodičovský adresár musí existovať)
  • Prepínač ‘-p’ prípadne vytvorí aj všetky adresáre na zadanej ceste.

$ mkdir novy_adresar

$ mkdir novy_adresar/druhy/treti/posledny
mkdir: cannot create directory ‘novy_adresar/druhy/treti/posledny’: No such file or directory

$ mkdir -p novy_adresar/druhy/treti/posledny
$ tree 
.
└── novy_adresar
    └── druhy
        └── treti
            └── posledny

• rmdir - remove directory
  • Odstráni/zmaže zadaný adresár
  • Zadaný adresár musí byť prázdny ⁴⁾

$ rmdir novy_adresar/
rmdir: failed to remove 'novy_adresar/': Directory not empty

$ rmdir novy_adresar/druhy/treti/posledny/
$ tree
.
└── novy_adresar
    └── druhy
        └── treti

• touch
  • Pomocou tohto príkazu sa dá vytvoriť nový (prázdny) súbor. ⁵⁾

$ touch subor1 
$ touch novy_adresar/subor2 novy_adresar/druhy/subor3
$ tree
.
├── novy_adresar
│   ├── druhy
│   │   ├── subor3
│   │   └── treti
│   └── subor2
└── subor1

• rm - remove
  • Odstráni zadaný súbor
  • Užitočné prepínače:
    • ‘-r’ - recursive - pri špecifikovaní adresáru, odstráni aj všetky podadresáre (vrátane obsahu)
    • ‘-f’ - force - ignoruje problémové argumenty a preskočí potvrdzovanie užívateľom
  • Kombinácia ‘-rf’ je často užitočná, ale pozor na jej použitie!

$ ls
novy_adresar  subor1

$ rm subor1
$ ls
novy_adresar

$ rm -r novy_adresar/druhy
$ tree
.
└── novy_adresar
    └── subor2

• echo
  • Zobrazí zadaný text na štandardný výstup
  • Výstup tohoto príkazu sa bežne posiela do súborov (viz. Presmerovanie nižšie).

$ echo Hello world!
Hello world!

• cp - copy
  • Vytvorí kópiu zadaného súboru na zadanom mieste (prípadne s novým názvom)
  • Prepínač ‘-r’ (recursive) umožňuje kopírovať aj adresáre.
  • Pokročilé: príkaz ‘scp’ sa používa pre kopírovanie súborov medzi viacerými počítačmi prostredníctvom siete.

• mv - move
  • Presunie daný objekt (súbor, adresár, iné..) na zadané miesto
  • Tento príkaz sa tiež používa pre premenovanie objektov.

• ln - link
  • Vytvorí odkaz na daný objekt (adresár, súbor, iné..)
  • Po zmazaní povodného objektu, tento odkaz stále existuje a je funkčný. Daný objekt je úplne zmazaný až keď naňho neukazuje žiadny odkaz (nemá žiadnu ďalšiu referenciu).
  • Prepínač ‘-s’ sa používa k vytvoreniu tzv. slabých odkazov (soft-link), ktoré nevytvárajú referencie na daný objekt

• cat - concatenate
  • Vypíše obsah súboru na štandardný výstup.

• tee
  • Číta zo štandardného vstupu a zapisuje na štandardný výstup a do zadaných súborov
  • Pozn.: Bežné použitie na konci roury pre distribúciu výstupu do viacerých súborov.

• wc - word count
  • Spočíta a vypíše počet slov (medzier) v zadanom súbore.
  • Prípadne počet riadkov s prepínačom ‘-l’.

• less / more
  • Tieto príkazy otvoria súbor pre čítanie (nie modifikáciu)
  • Navzájom fungujú trochu rozdielne a záleží na preferenciách užívateľa

• head
  • Vypíše začiatok súboru (bez prepínačov prvých 10 riadkov)

• tail
  • Vypíše koniec súboru (bez prepínačov posledných 10 riadkov)

• grep
  • Vyhľadá zadaný text v súbore.
  • Tento príkaz je v základe jednoduchý, ale dá sa pomocou prepínačov alebo regulárnych výrazov použiť aj pre komplexnejšie úlohy.
  • Pozn.: O tomto príkaze viac v ďalšej kapitole.

• sort
  • Zotriedi vstupné data
  • Rôzne možnosti triedenia viz. “man sort”

• uniq
  • Preskočí záznamy, ktoré sa za sebou opakujú
  • Užitočný prepínač pre spočítanie rovnakých záznamov: ‘-c’

Pri práci s príkazovou riadkou sa často stretneme s potrebou vykonať nejaký príkaz pre viacero rôznych súborov, ktoré však majú nejakú spoločnú vlastnosť (napr.: presunúť všetky súbory s príponou .txt).

Aby sme nemuseli takéto súbory zadávať po jednom, existujú pomocné skratky, tzv. divoké karty (wildcards). ⁶⁾

• ‘*’ - asterisk
  • Symbol hviezdička sa po zavolaní príkazu rozbalí na všetky potenciálne zmysluplné možnosti
  • Príklad:

$ mv /tmp/*.txt ~/
(Presunie všetky súbory s príponou .txt z adresáru /tmp do domovského adresára)

$ rm /tmp/test*
(Odstráni z adresáru /tmp všetky súbory začínajúce retazcom "test")

Na zamyslenie: Aký je rozdiel medzi nasledujúcimi príkazmi?
$ rm -rf /tmp/*
$ rm -rf /tmp/ 

• ‘?’ - any single character
  • Tento symbol zastupuje akýkoľvek jeden symbol

• ‘{x..y}’
  • Tento zložený symbol sa rozvinie na postupnosť zadaného rozsahu
  • Ako X a Y sa dá zadať rozsah čísel alebo písmen.
  • Príklad:

$ mkdir adresar{A..N}
$ ls
adresarA  adresarC  adresarE  adresarG  adresarI  adresarK  adresarM
adresarB  adresarD  adresarF  adresarH  adresarJ  adresarL  adresarN

Na zamyslenie: Čo spraví nasledujúci príkaz?
$ touch subor{1..9}{1..9}

Pre presmerovanie vstupu / výstupu sa používajú nasledovné znaky:

• ‘<’ - presmerovanie vstupu (default: štandardný vstup)
• ‘>’ - presmerovanie vystupu (default: štandardný výstup)
• ‘>>’ - pripájanie na koniec súboru
• ‘2>’ - presmerovanie chybového výstupu (default: štandardný chybový výstup)

Štandardné vstupy / výstupy sú tiež označené číslami nasledovne:

• stdin - štandardný vstup - číslo 0,
• stdout - štandardný výstup - číslo 1,
• stderr - štandardný chybový výstup - číslo 2.⁷⁾

Taktiež existuje špeciálny súbor /dev/null, ktorý funguje ako “čierna diera”, resp. “nič” (prípadne tzv. “void”). Všetko, čo je do tohoto súboru zapísané, je zahodené. Napríklad je často užitočné do tohto súboru presmerovať chybový výstup, keď nás chybové hlásenia nezaujímajú:

 “príkaz  2>  /dev/null”

Presmerovanie sa používa cielene so súbormi.

Pre predávanie výstupu ďalším príkazom sa používajú “roury” (pipe).

Rúry sa používajú pre zreťazenie viacerých príkazov do jedného, prostredníctvom prepájania ich výstupov so vstupmi. Zapisuje sa znakom ‘|’.

Syntax: "príkaz1 | príkaz2"
Prepojí výstup príkazu-1 na vstup príkazu-2.

Prikazy sa daju sekvenčne zapojit aj viac krát v “jednom” príkaze.

$ ls /usr/bin | grep yum
yum
yum-builddep
yum-config-manager
yum-debug-dump
yum-debug-restore
yum-deprecated
yumdownloader
yum-groups-manager

(Nasledujúci súbor numbers.txt obsahuje nahodné čísla 0-10.)

$ cat numbers.txt | sort | uniq -c
      2 0
      3 1
      5 2
      5 3
      6 4
      4 5
      3 6
      5 7
      4 8
      3 9

(Tento príkaz spočítal výskyt každého čisla v súbore ''numbers.txt'')

V príkazovej riadke je bežný prípad, že potrebujete spracovať výstup nejakého príkazu. Taký klasický príklad je: máte súbor a hľadáte v ňom kľúčové slovo. Alebo máte adresár, a hľadáte kľúčové slovo v ktoromkoľvek súbore ktorý sa nachádza v spomínanom adresáre.

Na hľadanie kľúčových slov je najpoužívanejší príkaz grep. Teraz vás poprosím si pozrieť manuálovú stránku tohto príkazu ako aj nápovedu. (Úloha: ako to spraviť?)

Poďme si teraz skúsiť reálne použitie.

Naša úloha bude, že sa snažíme nájsť reťazec PATH v súbore /etc/bashrc.

$ grep PATH /etc/bashrc                                                                                                                                        
        case ":${PATH}:" in
                    PATH=$PATH:$1
                    PATH=$1:$PATH

Reťazec sme našli. Mohli by sme dostať aj čísla riadkov?

$ grep -n PATH /etc/bashrc                                                                                                                                     
58:        case ":${PATH}:" in
63:                    PATH=$PATH:$1
65:                    PATH=$1:$PATH

Kde všade môžeme ešte kľúčové slovo PATH nájsť v /etc/?

$ grep -R PATH /etc/                                                               
grep: /etc/pki/tls/certs/ca.crt: Permission denied
grep: /etc/pki/rsyslog: Permission denied
grep: /etc/ssh/sshd_config: Permission denied
grep: /etc/ssh/ssh_host_rsa_key: Permission denied
grep: /etc/ssh/ssh_host_ecdsa_key: Permission denied
grep: /etc/ssh/ssh_host_ed25519_key: Permission denied
grep: /etc/ssh/sshd_config.rpmnew: Permission denied
/etc/bashrc:        case ":${PATH}:" in                                                        
/etc/bashrc:                    PATH=$PATH:$1                                                                              
/etc/bashrc:                    PATH=$1:$PATH                                                             
Binary file /etc/udev/hwdb.bin matches                                                                                                                                      
/etc/csh.login: switch (":${PATH}:")     
…

V príkazovej riadke je možné tieto vstupy a výstupy rôzne presmerovávať. Na presmerovanie sa používa operátor >. To znamená že môžeme napr. presmerovať chybový výstup do súboru:

$ grep -R PATH /etc/ 2>chyby
/etc/bashrc:        case ":${PATH}:" in
/etc/bashrc:                    PATH=$PATH:$1
/etc/bashrc:                    PATH=$1:$PATH
Binary file /etc/udev/hwdb.bin matches
/etc/csh.login: switch (":${PATH}:")
/etc/profile:    case ":${PATH}:" in
/etc/profile:                PATH=$PATH:$1
/etc/profile:                PATH=$1:$PATH
/etc/profile:export PATH USER LOGNAME MAIL HOSTNAME HISTSIZE HISTCONTROL
/etc/profile.d/qt.sh:case :$PATH: in
/etc/profile.d/qt.sh:    *) PATH=$QTDIR/bin:$PATH ;;

Ako už vidíte, Permission denied chyby už nie sú vo výstupe, ale sú v súbore s názvom chyby.

Úloha: presmerujte obsah štandardného výstupu do súboru.

Každý linuxový proces ma množinu premenných prostredia ktoré sú mu dostupne. Veľmi ľahko si ich môžeme všetky vypisovať pomocou príkazu env. Rovnako môžete tieto premenné ľahko zadefinovať sami a využívať ich v príkazovej riadke pomocou konštruktu $MENO_PREMENNEJ. Tak si poďme napr. vypísať obsah premennej prostredia PATH:

$ echo $PATH

Ľahko si môžeme zadefinovať vlastnú premennú a pouziť ju:

$ export TAJNY_SUBOR=/etc/bashrc

a následne v tomto tajnom súbore niečo nájsť:

$ grep PATH $TAJNY_SUBOR

Všetko príkazy, ktoré sme doteraz zadali do príkazovej riadky, môžeme zapísať do súboru a vykonať sekvenčne:

$ vim nas-prvy-skript.sh

$ export TAJNY_SUBOR=/etc/bashrc
$ grep PATH $TAJNY_SUBOR

a následne vykonať:

$ bash nas-prvy-skript.sh

Náročná úloha: napíšte do príkazovej riadky cat a následne skúška a potvrdte enterom. Dokážete popísať, co sa práve deje?

Jeden z najrozšírenejších a najviac používaných CLI textových editorov je vi. Editor vi je predinštalovaný na každom linuxovom systéme a poskytuje množstvo užitočných príkazov na editovanie súborov.

Textový editor sa spúšťa pomocou príkazu vi. Ako argument je mu predaný názov súboru, ktorý sa chystáme upravovať.

Pokiaľ súbor s poskytnutým názvom neexistuje, vi vytvorí nový súbor v aktuálnom adresári.

Po spustení sa príkazový riadok nahradí náhľadom obsahu súboru. Vlnovky označujú prázdne riadky na konci súboru. Vľavo dolu sa zobrazí názov súboru, počet jeho riadkov a znakov alebo informácia o tom, že sa vytvoril nový súbor. Na tomto mieste sa budú zobrazovať aj informácie o iných vykonaných zmenách. V pravo dole je percentuálna alebo slovná reprezentácia pozície v dokumente.

Editor vi má tri používané módy - základný, insert a vizuálny. V základnom móde je konzola pripravená prijímať nové príkazy v podobe jednotlivých kláves alebo slovné príkazy v podobe reťazcov začínajúcich dvojbodkou. Každá klávesa môže mať svoj špecifický význam. Napríklad stlačením klávesy x sa odstráni písmeno na pozícii kurzora alebo stlačením u sa vrátime o krok späť (podobne ako <ctrl>+z v iných editoroch).

Zo základného módu sa stlačením i dostaneme do vkladacieho módu - insert. V tomto móde sa zapisuje nový text, tak ako sme zvyknutí z grafických textových editorov. Naspäť do základného/príkazového módu sa dostaneme stlačením klávesy <Esc>.

Tretí z používaných módov je vizuálny a spúšťa sa pomocou klávesy v. Tu je možné označiť časť textu a previezť na nej nejaký príkaz, napríklad skopírovanie do schránky. Návrat do základného módu opäť vykonáme pomocou <Esc>.

Napravo vidíme aktuálnu pozíciu kurzoru vo formáte riadok,(bajt-)stĺpec 0,0-1. Túto pozíciu a teda kurzor, je možné meniť pomocou šípok alebo kláves h, j, k, a l. Okrem toho existuje množstvo skratiek na zjednodušenie orientácie vo veľkých súboroch, napríklad:

• Presun kurzora na začiatok súboru - G
• Presun kurzora na koniec súboru - gg
• Skoč na riadok - <číslo riadku>G (napríklad 42G)

Editor vi umožňuje vykonávanie zložitejších výkonov pomocou krátkych interpretácií príkazov. Toto je užitočné napríklad keď je potrebné:

• zobraziť čísla riadkov - :set nu
• inak zmeniť nastavenie editora
• pozmeniť slovo alebo výraz na riadku - :s/brno/Brno/g
• a mnoho iných.

A teraz to najdôležitejšie! Ako to všetko uložiť a vrátiť sa k príkazovému riadku. Na to nám slúžia príkazy začínajúce dvojbodkou v základnom móde:

• uloženie a návrat do CLI- :wq
• návrat do CLI bez uloženia - :q!

Obsah toho krátkeho tréningu bol len základ. Editor vi a jeho vylepšený brat vim poskytuje mnoho nástrojov a rozšírení, ktorých osvojením si človek ľahko zrýchli a spríjemní svoje pracovné úkony. Balíček vim-enhanced, ktorý by mal byť súčasťou väčšiny linuxových distribúcií obsahuje mimo iného aj tutoriál v češtine (na dlhé zimné večery). Spúšťa sa na príkazovom riadku príkazom vimtutor. Na základné, nevyhnutné použitie ale stačí pamätať si postupnosť i, <zmeny>, <Esc> a :wq.